Pán Arnošt Coufal – československý Gerald Wilson a politický bojovník za jazz
Málo príbehov ľudí, ktoré som v živote stretol, ma tak dojali, ako jedno jediné stretnutie s Arnoštom Coufalom. Vďaka Richardovi Ďuranovi, ktorý mi o ňom porozprával a „zaviedol“ ma až do jeho obývačky.
Arnošta Coufala robia veľkým prinajmenšom 3 veci:
Arnoštov životný blues:
V akejsi definícii jazzu sa píše, že jazz stojí na troch prvkoch: bluese, swingu a off-beate. Dnešný jazz (nový, hipsterský, globálny,…) si už neraz vystačí bez bluesu. Bolesť, vášeň, dravosť bluesu je fuč. Súčasní muzikanti ten blues nepotrebujú. Je im vo svete príliš dobre, aby sa potrebovali bluesovo vykričať a rozplakať – tak ako to potrebovali afroameričania. Preto som si zvykol deliť jazz na ten s bluesom a ten bez bluesu, aby som vedel, prečo veľa súčasného jazzu „nemusím“.
Ale pri pozornom počúvaní životného príbehu Arnošta Coufala mi došlo, že je v jazze ešte iný zdroj bolesti a vášne. Komunistická politická perzekúcia v 50. rokoch likvidovala jazz ako esenciu kapitalistického spiklenectva. A Arnošta za cvičenie swingoviek na klavíri napokon vylúčili z konzervatória. Áno, obetoval kariéru profesionálneho muzikanta – ešte ako tínejdžer – na oltár jazzu.
A že to napokon predsa len dokázal, je ten jeho blues – krv a pot, bolesť a vášeň pre jazz. Nezľahčujme to tým, že Stalin v roku 1953 zomrel. Dusno ostalo. Ale on sa nestratil.
Aranžérstvo
Arnošt Coufal všeličo skomponoval, ale jeho leví podiel na obohatení jazzového vývoja v Československu, je v aranžovaní. Vraj obdivoval štýl Woodyho Hermana. Ale trúfnem si povedať, že mal na viac a aj to dokázal. Svrbelo ho ísť do harmonicky zložitej ríše, kam došiel Stan Kenton a iní avantgardisti. Aj keď v podstate zostal v tonálnej hudbe, komplikoval harmóniu ako len vedel. A miloval prearanžované témy. Od folklóru (a gýča) cez Beatles po Chopina. A, samozrejme, aranžmány jeho autorských skladieb. Ak niekoho pripomína z veľkej galérie jazzu, tak Geralda Wilsona s jeho dravou harmonickou imaginatívnosťou.
Vyučovanie
Aký svojský bol životný osud tohto jazzového fanatika, taký svojský bol aj jeho pedagogický štýl. Dlhé roky, až takmer do posledných dní, učil jazzový dorast – hru na saxofóne aj harmóniu. Treba sa spýtať jeho žiakov, ako vedel hravo zabaviť a naučiť. To sa dá len s vášňou.
Česť pamiatke Arnošta Coufala! Čítajte a počúvajte!
Gabriel Bianchi
