Písal sa rok 2009 a ja som pracoval ako vedúci predajne hudobnín vo Vrútkach. Jedného dňa sa vo dverách objavil postarší pán. Vytiahol fotky a začal mi ukazovať, kde všade a s akými kapelami a orchestrami hrával od 60-tych rokov minulého storočia. Svoje rozprávanie ukončil s tým, že na mňa dostal echo, že som najlepší basgitarista široko-ďaleko, vyhľadávaný štúdiový hráč, a on potrebuje basgitaristu do zoskupenia, ktoré bude sprevádzať jeho študentov – dychárov – na absolventských koncertoch na ZUŠ. Ja som vtedy hrával „kšefty“ a hovoril som mu, že z nôt som nehral celú večnosť. Že hrám už len podľa značiek, ktoré dnes zvyčajne dodáva autor alebo aranžér, dokonca dnes už aj v jazze. Arnošt ale na mňa vedel, že som absolvent akordeónu, poznám noty, basový kľúč, že si určite spomeniem.
Dodnes nerozumiem, prečo si vybral práve mňa. Ja som bigbíťák, po ZUŠ ma vychovali garáže, hrával som punk v najlepších martinských kapelách. Samozrejme som veľa hrával aj s konzervatoristami aj absolventmi VŠMU, ale mojou doménou bola vždy predovšetkým improvizácia. Už moja učiteľka akrodeónu na ZUŠ Soňa Ruttkayová (za slobodna Karvayová) ma naučila ako dýchať s tým nástrojom. Obdivovala moju improvizáciu, aj keď ma sprevádzala na klavíri. Ja nehrám ako notista. Jazz som predtým nikdy nehrával, pre mňa to bola neznáma. Pochopil som, že jazzových basákov bolo málo, ale ľudia mi vraveli – máš na to. Priznám sa, dosť som sa bál, jazz bola výzva.
Chodieval za mnou do predajne opakovane, až ma presvedčil. Keď sa mi prvýkrát predviedol na klavíri, padla mi sánka. Okamžite som si spomenul na ten film o klaviristovi, čo svojou vášnivou hrou tak rozžhavil struny, že zapálil cigaretu. Povedal mi – hral som aj pre švédskeho kráľa. Prvé skúšky boli drsné…. ono je to rozbité, toto, tamto… Swing totiž nie je rock. Poznával som štandardy. Niekto povie: ty si jazzový hráč. Ale tým sa stávaš, až keď máš za sebou bohovskú škálu. U Arnošta sa hrávalo výlučne z nôt, on bol na toto nekompromisný. Mnohé kapely z Turca priviedol práve k takémuto hraniu. Osobne sa nazdávam, že takto človek môže aj do istej miery zlenivieť a potom je v rámci interpretácie ľavý. Arnošt mi vždy hovoril: ja som ti to rozpísal, ale ak tam budeš niečo cítiť inak, zahraj tam, čo chceš. On vedel, že ja som „sluchár“. Keď Arnošt zahral, to bolo pre mňa. Ja som vždy presne vedel, kedy mám nastúpiť. Spoločné hranie nás neskutočne bavilo.
V roku 2010 som mu tiež do tejto jeho kapely odporučil bubeníka – Maťa Richtarčíka. Dovtedy v kapele hral Rudolf Porubčanský, bubeník zo žilinského Big Bandu, ktorý prišiel na prvé skúšky, bol skvelý bubeník, vedel hrať z nôt, všetko ako má byť. Ale po čase sa z tohto projektu porúčal, lebo videl, že to je školská záležitosť, svojím spôsobom charita. Dochádzanie zo Žiliny na skúšky na vlastné náklady, rovnako ako aj cvičenie, postrádalo ekonomický zmysel. Kapela sa napokon ustálila na obsadení Juraj Glonek (sax), Roman Zábojník (basa), Maťo Richtarčík (bicie) a Arnošt Coufal (klavír).
Verejné vystúpenia s Arnoštom boli presne dve. Boli to koncerty absolventov v koncertnej sále ZUŠ. Boli to pekné koncerty, publikum bolo v tranze. Arnošt Coufal bol aranžérsky boh, všetko muselo byť spravené do posledného puntíku. Keď som počul, ako dobre nám to spolu v tejto jazzovej štvorke išlo, skúšal som Arnošta ukecať, či nezahráme aj nejaké koncerty. Jemu ale išlo len o tie absolventské koncerty. A ja som tým svojim spôsobom vrátil škole, čo mi dala.
Celý život sa motám okolo hudby, ale až Arnošt bol pre mňa skutočná škola. Miloval som ho, považoval som ho za svojho profesora, pretože on mi vysvetlil starú muziku. A to sme spolupracovali v podstate len 2 roky. Arnošt bol oheň. Ak sa malo niečo robiť, tak sa to robilo. Ak sa nerobilo, tak rázne hovoril: láskavo sa na to vyser. Vyžadoval od všetkých veľmi veľa.
Posledný rozhovor s ním som mal v roku 2013, keď som mu musel so smútkom povedať, že odchádzam. Lúčil som sa s profesionálnou kariérou muzikanta a oznámil som mu, že som sa zamestnal v Kii. Do života mi prišla rodina a ja som si musel nájsť prácu, ktorá mi zabezpečí pravidelný príjem. Začal som pracovať na smeny a nemohol som si dovoliť viac chodiť na skúšky.
On mi povedal, ja ti to budem písať ďalej chlapče, lebo si najlepší, koho som stretol, ty jsi můj basák. Vraj chce pre mňa písať noty aj keď nebudem hrať profesionálne. Hovoril mi: možno sa ti život vráti k profi muzice. Ty jsi muzikant, kurva, neser mne!
Na Arnoštovom pohrebe som nebol. Hral som na 40-tke svojho bubeníka vo Valči. Všetci starí páni mi to dali nepriamo najavo, pretože všetci vedeli, že som s ním hral. Cítil som sa mizerne, ale vedel som, že Arnošt by to tak chcel. Ako hovorieval: my muzikanti nemáme nikdy prázdniny.
Arnošt, pozdravujem Ťa tam hore a ďakujem Ti za všetko.
Tvoj Roman
