Moje milé spomienky na Arnošta Coufala sa viažu na školský rok 1997/98. V tom čase som pracoval vo výskumnom ústave Matador Púchov a čo by gitarista samouk vo mne intenzívne dozrievala túžba seriózneho štúdia hudby. S hudbou som začínal na strednej škole (chemická priemyslovka), kde sme si založili prvú kapelu, krátko na to prišli prvé amatérske rockové koncertné vystúpenia, po škole vojenčina a po nej snaha viac ako chémii sa seriózne venovať hudbe. V lete 1997 sme sa s chalanmi z kapely vybrali do Bratislavy na jazzovú dielňu, kde som mal prvý krát možnosť osobne nazrieť do kuchyne jazzu a spoznať ako sa takáto muzika správne varí. Na jazzovej dielni som sa náhodou dozvedel, že existuje aj odbor Hudobná veda, ktorý ma ako človeka ešte prednedávnom zapáleného pre chemické analýzy veľmi lákal. Samozrejme, na pozadí mojej mysle už v tom čase bežal operačný systém JAZZ 1.0 🙂
Potreboval som sa teda pripraviť na vytúžené štúdium hudobnej vedy na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, čo pre chalana z dediny (Beluša) bola pomerne neľahká úloha. Prihlásil som sa preto na ZUŠ v Púchove, kde sa ma ujali dvaja skvelí pedagógovia. Ivan Sadloň (už vtedy známy ako vedúci výbornej cimbalovky) ma učil základy hry na klasickej gitare. Juraj Olšák, vychýrený pedagóg klavíra, ma okrem hry na klavíri učil aj dejiny hudby, ktoré mi prednášal naozaj skvele.
Na hodinách gitary som pána Sadloňa ale neustále bombardoval otázkami z jazzovej oblasti, a tak mi povedal, že ma zoberie na konzervatórium do Žiliny, kde sám študoval a má tam známych.
A tak ma pán Sadloň osobne zoznámil s pedagógom žilinského konzervatória, skladateľom Pavlom Krškom, ktorý bol v tom čase vedúcim hudobno-teoretických predmetov a ten ma veľmi ochotne pripravoval na prijímačky v oblasti hudobnej teórie. Pán Krška okamžite, ako sa dozvedel, že sa zaujímam o jazz povedal, že u nich na škole vyučuje pán Arnošt Coufal jazzovú harmóniu a že keď chcem, môžem chodiť aj na hodiny k nemu. Samozrejme táto informácia mala pre mňa cenu zlata.
Hodiny Arnošta Coufala som s nadšením navštevoval každú stredu po práci. Nasadol som na vlak a celú cestu som študoval knihy o jazzovej harmónii, ktoré som vtedy mal k dispozícii – Jazzová praktika Karla Velebného a Jazz, Rock, Blues Luboša Andršta. Plný zvedavých otázok som potom prichádzal na hodiny jazzovej harmónie. Arnošt Coufal vždy sedel pri klavíri a skupinka žiakov okolo neho zvedavo počúvala jeho pútavé ukážky harmonických ale aj aranžérskych postupov. S jeho povestným zmyslom pre humor raz komentoval nejakú domácu úlohu z aranžovania slovami: „ Důležité je, aby ta melodie byla dobrá, pak je jedno, jestli ji hraje saxofón, nebo třeba šlapací bastriangl!“ 🙂
Zanietené rozoberanie harmonických postupov na hodinách s Arnošom Coufalom mi neskôr počas štúdia hudobnej vedy veľmi pomáhalo pri harmonických rozboroch Bacha, Beethovena, Chopina, Bartóka atď. Moje harmonické myslenie bolo už prepojené s jazzovými akordickými značkami, čo mi veľmi uľahčovalo harmonické analýzy vážnej hudby.
Po takmer 25 rokoch, odkedy som sa s Arnoštom Coufalom stretával osobne, zostal namiesto konkrétnych zážitkov, ktoré by som tu mohol opísať, skôr príjemný pocit z človeka, ktorý ma možno nevedome ovplyvnil viac, ako sa vtedy domnieval. „Nakazil“ ma láskou k jazzu jemu vlastnou, ktorú si doteraz veľmi považujem. Veď práve v tom čase sa formoval môj prirodzený vzťah k hudobnej teórii prepojenej s jazzom, ktorý som neskôr zavŕšil napísaním dvoch odborných kníh o jazzovej harmónii.
Srdečná vďaka Arnošt Coufal!
Miro Zahradník
